Ako Nemčiňanci pestovali tabak

Pestovanie tabaku v Nemčiňanoch bolo tradíciou už i preto, že od roku 1942 boli postavené sušiarne na prírodné sušenie a i pôda a poloha vyhovovali na jeho pestovaniu. Tabak je náročná plodina na pestovanie a náročná aj na ručnú prácu i na odbornosť. A tak Nemčinianski družstevníci sa už od začiatku venovali jeho pestovaniu.

Dopestovať dobrý tabak si vyžadovalo špecialistu a to bol tabačiar. Táto osoba svojou odbornosťou, organizačnými schopnosťami, ovplyvňovala kvalitu tabaku. Bola to vážená osoba. V Nemčiňanoch boli dvaja tabačiari, Porubec Koloman a Páleník zvaný „Papierka“. Počas najväčšieho rozmachu pestovania sa tu točilo počas celého roka okolo 80 pracujúcich družstevníkov. Ako sa začínalo. Všetko bola namáhavá práca a niektoré pracovné úkony boli na hranici pracovného rizika. Priesady dopestovával tabačiar v pareniskách ( malé skleníky). Zdrojom tepla a živín bol kvalitný konský hnoj. Ten sa navážal na vozoch počas celej zimy. Družstvo vtedy vlastnilo niekoľko koní, ktoré využívalo na rôzne práce.

Proces pestovania priesad bol náročný. Sejba, polievanie, vetranie parenísk a ochrana proti mrazom. Výsadba sa začínala koncom apríla a končila až v máji. Všetko sa robilo ručne. Značkovanie hrabľami, kopanie jamiek, vozenie vody, zalievanie a ručné sadenie do záhonov, medzi ktorými boli cesty na odvoz tabaku a inú manipuláciu. Plečkovanie koňmo, ručné lámanie zrelých listov, odvoz koňmi. Nazbierané listy tabaku sa navliekali na šnúry ( ihlica na navliekanie je v múzeu).

Práca v prírodných sušiarňach bola náročná, odborná i nebezpečná. Výška sušiarní bola až 12 m, delené boli na oddelenia s patričným vetraním a izoláciou. Pracovníci pri plnení sušiarní nepoužívali žiadnu bezpečnostnú techniku (nikdy sa však neprihodil žiadny úraz). Do samého vrchu sušiarne sa využívali aj deti. Navliekačky listov sedeli celé dlhé dni na zemi, za zimy i tepla. Najšikovnejšia bola pani Malá Anna ( Šubová) dokázala navliecť 150 šnúr 5 metrových za deň. Odbornou manipuláciou so sušiarňami tabačiar vyrobil kvalitne sušený tabak, ktorý sa dal spracovať na jeseň a v zime, kde sa i triedil v tzv. šimitárni. To bola práca pre ženy na celú zimu ( fotografie v múzeu).

Paradoxne plodina, ktorá má na svedomí zdravie ľudí, živila veľký počet družstevníkov. Také boli začiatky, tak sa pestoval tabak, ale pokrok prišiel i na túto plodinu. Skončilo sa ručné sadenie. Najskôr prišli nosiče RS – 09 a sadzače, neskôr špeciálne univerzálne stroje Baltess z Kanady a šijacie stroje z Talianska. Aký bol z počiatku odpor k technike, ktorá uľahčovala ľuďom prácu. Ženy nechceli šiť na šijacích strojoch a po týždni odporu si ich nevedeli vynachváliť. Bolo s tím spojené mnoho problémov i protestných situácii. V republike sme dlho hľadali vhodný materiál nití, nedeli sme si poradiť s páraním šnúr a podobne. Ale dnes s odstupom času musím konštatovať, že prírodné sušiarne tabaku a rozloženie práce na celý rok, bol najprogresívnejší spôsob pestovania tabaku.

Novou kapitolou bolo umelé sušenie tabaku a snaha použitia kombajnov na jeho zber. S odstupom času mám možnosť konštatovať, že pestovanie tabaku v čase družstevníctva bolo, rukolapným ukazovateľom toho, ako sa menil súkromný roľník na družstevníka. Ako sa menil jeho vzťah k spoločnej práci, súkromnícke vlastnosti časom nadobudli vlastnosti kolektívneho vzťahu. Poctivá práca sa menila na snahu čo najviac zarobiť. Normy hnali ľudí za zárobkom a horšili sa výkony, i kvalita. A preto na záver sa už tabak neoplatil pestovať. A tak roku 2000 jeho pestovanie skončilo. Bolo to obdobie ťažkej a poctivej práce, ale i obdobie rôznych špekulácii a experimentov. Tak žili Nemčiňany pestovaním tabaku.